Elixíry, čierne oči... II. - Margate

***Susan***

Prišiel spln a aj prešiel, ale nejako ani jeden nemal čas... Konečne sme sa rozprávali až týždeň po splne, aj to iba vďaka porade rádu. Ako som sa obávala, elixír na neho nefungoval dobre. Síce sa nepremenil úplne na vlkolaka, no bol krvilačný, čo je snáď ešte nebezpečnejšie. Ak niekto uvidí vlkolaka, utečie, ale ak vidí človeka, nie. Takže som ešte musela niečo vymyslieť s tým. Začala som s rozborom protivlkolačieho elixíru. Ešte mať čas... Keďže som pracovala súčasne pre ministerstvo aj rád, mala som neúrekom práce. Jednak Parker bol typ, ktorý pracuje aj po skončení pracovnej doby a čo sa týka rádu, neustále sme niekde držali stráž, niekoho odprevádzali. Voľný čas som takmer nemala. Ale do ďalšieho splnu sa mi podarilo urobiť ďalšiu variantu, snáď úspešnejšiu ako predošlá...

„Remus, je mi jasné, že ťa nebaví niečo také skúšať, ale ak by sa mi to podarilo, mohol by si mať od toho už pokoj!“ presviedčala som ho.
„Susan, nikdy nebudem mať pokoj, vždy budem mať vlkolačiu krv, ktorá mi už dávno zničila všetky plány a sny,“ ani na mňa nepozrel a mával s obsahom poháru.
„Ale je to predsa niečo úplne iné, keď sa počas splnu nepremieňaš na nebezpečnú beštiu!“ tvrdohlavo som nástojila na svojom a uvažovala, že mu to víno vytrhnem.
Keď som prišla, nalial mi a ja som to do seba iba hodila a vôbec mu ďalej nevenovala pozornosť, pretože som sa sústredila na jeho presviedčanie. Keď nebude úplný vlkolak, život sa mu určite zlepší...
„Susan, to, čo sa zo mňa stáva počas splnu, je iba časť celého prekliatia.“
„Ako to myslíš?“
„Ty chceš, aby som sa opäť začlenil do spoločnosti, oženil sa, mal deti, čo? Ibaže to nepôjde. Prenieslo by sa to na dieťa a to by som mu nikdy neurobil. A chcel by som vidieť ženu, ktorá by o mňa stála s tým, že ak si raz náhodou nezoberiem ten elixír, budem nebezpečný a nebude môcť mať so mnou deti.“
„Ale... ale...“ habkala som.
„Nechaj to tak, Susan, prosím.“
„Nie! Ja to dokážem. Nechápem prečo... Ako môžeš vedieť, že by sa to na neho prenieslo?!“ nahnevane som na neho vyletela. Zamračil sa na mňa.
„Je mi jasné, prečo nikdy žiaden vlkolak nemal dieťa.“
„Tak po prvé: To nemôžeš vedieť. Možno mal, ale to neznamená, že o tom musel vedieť celý svet. A po druhé: Vtedy to bolo naozaj nebezpečné, ale keď sa mi ten elixír vydarí a raz sa mi určite podarí, bude to niečo úplne iné!“
„Nechápem, prečo ťa to trápi. Ja som si už na takýto život zvykol a nemám ho chuť meniť. Ak je to všetko, čo si chcela, môžeš odísť.“
Hrozne som zúrila a najradšej by som mu tou fľašou vína na stole trepla po hlave, nech sa už konečne zobudí.
„Ty myslíš len na seba, Remus! Si odporný egoista!“ buchla som za sebou dvermi salónika a odchádzala z hlavného stanu. Hlupák!


***Remus***

Prečo to, do frasa, nemôže pochopiť?! Som nebezpečný netvor, tak nech mi dá pokoj! Ona to nezmení! A čo ju vlastne do mňa? Nič! hodil som pohár do rohu, kde sa roztrieštil na drobné kúsky. Ako slzy sa trblietali vo svetle sviečky na stolíku.
Prečo mi nedá pokoj? Prečo? Nestačí, že len pri jednom pohľade na ňu mi je ľúto, čím som a čo nikdy nebudem kvôli tomu mať? Musí tú ranu rozpitvávať ešte viac? Baví ju ničiť ma? Samozrejme, veď je po otcovi... To už zase hovorím hlúposti... Teda je po otcovi, ale nie v tomto – Čo to meliem, ja si to nemusím vysvetľovať! Uh, asi som sa zbláznil! rýchlymi krokmi som vyšiel zo salónika, hore schodmi na tmavú chodbu a do svojej izby.
Dúfam, že ju poriadne dlho neuvidím!
Ľahol som si a pozeral do stropu. Zdola som začul zvuk zvončeka.
Kto zas otravuje?
Namrzene som zbehol dole a otvoril.
Práve ON mi tu chýbal!
„Čo chceš, Snape?“
„O chvíľu sem má prísť Dumbledore.“
„Prečo? Teraz sa skončila porada.“
„A ja som na nej nebol, ako si si nevšimol. Práve sa totiž skončila smrťožrútska seansa... Musím podať hlásenie.“
„Aha. Takže ja idem hore, mňa tu nepotrebujete.“



***Severus***

Máš pravdu, teba nepotrebujeme.
V kozube sa krátko rozhorel oheň a vyšiel z neho starý riaditeľ.
„Tak ako to prebiehalo? Majú v pláne ísť na tie trhy v Margate?“
„Bohužiaľ.“
„Kedy a v akej sile?“
„Citujem ho: Na tie dni si nerobte žiadne plány... Neberiem to ako dôležité poslanie, skôr si urobiť večierok, užiť si trochu zábavy a značne zvýšiť úmrtnosť v Margate. Keď budem mať náladu, niekoho z vás zavolám.“
„Ach, hrozné s tou jeho nedôverčivosťou. Nemá žiadne plány, ale môže spôsobiť katastrofu. No nič. Musíme tam hliadkovať celé dva dni.“
„Žartujete? Trhy sú obrovské...“
„Áno. Musím povolať úplne všetkých. A pohovorím si s Williamom.“
„Neverím, že by nám dal svojich mužov.“
„Ani ja, ale aspoň musí uvoľniť spoločných pracovníkov...“
„Takže aj Susan.“
„Už si si mohol zvyknúť, že má nebezpečné povolanie. O tom diskutovať nebudem. Idem. Dobrú noc,“ zmizol zase v kozube.
Mohol by ju z toho vynechať!


***Grissom***

„Albus, kvôli domnienkam nemôžem zburcovať svoje oddelenie, to dobre vieš,“ vzdychol som si.
„Je mi to jasné, ale musíš aspoň uvoľniť pár ľudí.“
„Hrozné s tebou. Zase – Tonksová, Kingslei, Potter a Grangerová?“
„A ešte Taylorová.“
„Mohol som si myslieť, že aj ona je v tom tvojom zoskupení. Odteraz dám asi zákaz vstupovať doň.“
„Keby Susan nechcela byť v ráde, nestala by sa ani aurorkou, William.“
„No určite,“ odfrkol som si, „chcela ísť v otcových šľapajach, to je jasné. Preto je aurorkou.“
„Z jedného uhlu pohľadu máš pravdu.“
„Z jedného? Christopher Taylor bol uznávaný auror a určite nebol v tvojom ráde, keďže on pracoval vo Francúzsku!“
„A máš pocit, že je po ňom?“
„Rozhodne. V teréne je až prekvapivo dobrá, na ženu. Ak mám byť úprimný, nikdy som nemal pocit, že by aurorky boli také prispôsobivé ako ona. Musí mať v krvi ten boj. Vyrovná sa oveľa starším aurorom s rokmi praxe, občas mám pocit, akoby tie veci robila automaticky.“
„No, zase máš z jedného uhla pohľadu pravdu.“
„Vyklop to, Albus.“
„Je pravda, že boj má v krvi, je po otcovi-“
„A ešte vie vydržať s Parkerom, dokonca si rozumejú! Parker je dobrý auror, nikdy som o neho nechcel prísť, no žiaden parťák, po smrti Confidera, s ním nevedel vydržať. A on o žiadneho nestál.“
„Necháš ma dohovoriť? Vychádzanie s ľuďmi má po matke a cvik má zo školy. Ale späť k otcovi. Zdedila po ňom mnohé črty a vlastnosti, no, Christopher Taylor nie je jej otec. Má jeho výchovu, to je tiež dosť, ale pokrvne nič.“
„Čože? Ona to vie?“
„Že nie je jej otcom? Od malička. Ale nikdy nehovorila o skutočnom otcovi, matka jej totiž o ňom povedala, že je mŕtvy a to bolo všetko.“
„Pokračuj.“
„Čo k tomu mám dodať?“
„Asi kto je jej otec, nie?“
„Hm, nie. Nedovolila mi to, neuveril by si mi to a je lepšie, keď to nevieš.“
„Ty vždy niečo nakusneš a nedopovieš.“
„Ešte si si nezvykol? Ale späť k téme. Takže všetci piati sú na tie dva dni ospravedlnení, áno?“
„Čo už s tebou. Ale keby sme roky neboli priatelia, už by som ťa niekam poslal.“
„Ja viem, William, ale je to pre dobrú vec.“


***Severus***

„Grissom nás predsa na dva dni z práce nepustí,“ odporovala moja dcéra Albusovi.
„Pustí, Susan, Griss si na to už zvykol,“ mávla rukou Tonksová.
„Ustrážiť to nebude ľahké... Nás je málo a Oni môžu zaútočiť prakticky kdekoľvek. Okrem toho si nik nesmie všimnúť naše hliadky. Budeme v prevlečení. Ako vždy. Zabavte sa, ale zároveň dávajte pozor. Takže, väčšinou vo dvojiciach, hlavne dievčatá-“ rozprával ďalej.
„Budete s Minervou?“ usmiala sa Tonksová, načo ju Minerva spražila svojským pohľadom.
„Nie, ja budem predávať zmrzlinu,“ opravil ju.
„No nič. Ale boli by ste zlatí, ako zaľúbení párik,“ zachichotala sa.
„Rovno k tvojim obľúbeným zaľúbeným párikom-“
„Takže ja s Remusom,“ automaticky mu Tonksová prehodila ruku cez ramená, sedel na jej pravej strane.
„Nie, Tonksová. Nebudeš s Remusom. Budeš so Shackleboltom. Remus bude so Susan.“
„Čo?“ prekvapene som na neho pozrel súčasne so Susan, Tonksovou, Remusom a Shackleboltom.
„To vás moje príkazy až tak šokujú?“ pokrútil nespokojne hlavou.
„Prečo nebudem s Tonksovou?“ nechápal Remus.
„Pretože so Susan ste presvedčivejší. Neviem prečo, ale čo sme vás raz videli to hrať, ide vám to proste lepšie.“
Mal som poriadnu chuť použiť na neho nejakú Neodpustiteľnú kliatbu. MOJA dcéra má byť s tým magorom?
„Nebolo by lepšie, keby to ostalo ako vždy?“ zavrčala. Doslova, Susan vrčala.
„Nebolo. Vari ste sa pohádali, že ste tak proti?“
„Nechcem byť pokusným králikom,“ vysvetlil Remus.
„Nechce si dať pomôcť,“ oponoval mu Susan.
„Dosť. Obaja. Susan, ty nemôžeš rozhodovať za Remusa, ale ty, Remus, by si si mohol dať od nej poradiť. A už ma neprerušujte, takže ešte raz: Susan bude s Remusom, Tonksová so Shackleboltom, Hermiona, Hermiona...“ zamyslel sa.
„S kým iným ako so mnou?“ nechápal Potter.
„Harry, ty si príliš známy, zbadajú teba a všetko im dôjde. Prídeš, až keď sa to rozbehne, s Hagridom. Hermiona bude s Colinom. To sú naše páriky, ďalej normálne dvojice. Molly a Arthur, vy budete mať stánok s párkami. Fred, George, vy máte svoj obchod. Dedalus s Hestiou sa budú iba prechádzať. Bill a Charlie tiež. Mundungus s Lunou, vy budete predávať varenú kukuricu. Tu je mapa, ukážem vám stanoviská...“ roztiahol mapu po stole, kým ja som ešte stále škrípal zubami.
Neuveriteľné. A dokonca sa tí dvaja pohádali? Pokusný králik, pomoc – chce vymyslieť protivlkolačí elixír? Došľaka, odkedy prišla, ešte sme sa ani poriadne nepozhovárali. Musím sa jej na všetko povypytovať. Vyriešili sme problém, ako vyhnať toho idiota a na iné som vôbec nemyslel.


***Susan***

Podráždene som Dumbledora sledovala. A to nás musí dať dokopy práve, keď sme na nože! Keby to bolo v iný čas, och, dofrasa! Porada sa skončila. Dnes v noci odchádzame preč. Ešte tu ostali takmer všetci. Remus na mňa spýtavo pozrel a kývol k salóniku. Nasupene som odišla hore, za pár sekúnd došiel tiež.
„Tak pozri, Susan, mňa to neteší viac ako teba, ale akcia má pred našimi nezhodami prednosť. Navrhujem, aby sme na to dočasne zabudli a hrali svoju rolu. Potom ma ďalej môžeš obsypávať tými tvojimi pohľadmi, ktorými ma veľmi rád častuje aj tvoj otec. Neostáva nám iné, ako tie dva dni vydržať. Zvládneš to?“ spýtal sa odmerane.
Ja? Ja zvládnem všetko!
„Samozrejme,“ odsekla som, „ale nezvládnem zabudnúť na tvoju hlúposť.“
„To nie je moja hlúposť, ale tvoje otravovanie.“
„Tak moje otravovanie? Prečo to tak odmietaš, dofrasa?! Čo by sa ti stalo, keby si to skúsil?“
„Nechaj to tak, nemám najmenšiu chuť o tom diskutovať.“
„Ale JA áno! Tak PREČO?“
„Je to moja vec, som vlkolak od detstva, nič na tom nezmeníš. Tak mi s tým daj pokoj!“
„Ty vôbec nemyslíš na to, že niekomu na tebe môže záležať? Vždy, keď sa skončí spln, vyzeráš hrozne! A predsa tak neznášaš chuť toho elixíru, tak-“
„Nechaj to tak, Susan! Nemám nervy ani energiu robiť nejaké smiešne pokusy.“
„Tie pokusy predsa robím ja, ak si zabudol!“ kričala som.
„Áno, ale ja ich musím piť,“ aj on kričal.
„Tak pre tvoju informáciu, ja svoje elixíry skúšam vždy najprv na sebe!“
„Prečo nedokážeš pochopiť, že ja nechcem, aby si to robila?!“
„Fajn, tak vieš čo? Nájdem si iného vlkolaka, s ktorým sa spriatelím, snáď ma on nepohryzie, a ktorý ich bude skúšať! A potom, keď už vynájdem správnu prípravu, podstrčím ti ho namiesto toho normálneho, fajn? Budeš takto radšej?“
„Nie, nebudem!“
„Tak čo došľaka chceš?“
„Aby si to nechala tak!“
Náš rev pritiahol nežiadanú pozornosť.
„Prestanete už?“ vošiel do salónika otec.
„Tu máš otecka a skúšaj, či z neho urobíš človeka. A ak sa ti to nepodarí, nečuduj sa!“ oboril sa ešte na nás, obišiel Severusa a zmizol.
„Idiot!“ trepla som rukou do stola.
„O čo ide?“ vyzvedal Severus.
„O nič.“
„O-čo-ide?“ slabikoval mi podráždene.
Unavene som sa na neho pozrela: „Som presvedčená, že dokážem vyrobiť elixír, ktorý by zabránil jeho premene počas splnu. Ale on to odmieta skúšať. Vieš, tá moja čiastočná premena – na to som už liek našla. Ale on je príliš tvrdohlavý.“
„Prečo mu tak veľmi chceš pomôcť?“
„Vieš, priatelia si zvyknú pomáhať.“
„Ale on o to zjavne nestojí. Okrem toho, ak budete musieť byť spolu celé dva dni, za čo by som Dumbledora najradšej otrávil, musíte spolu vychádzať.“
„To je mi jasné. Keby nebol taký tvrdohlavý.“
„A ty nie si tvrdohlavá, ak mu to chceš nanútiť?“
„Ale ja mu chcem len dobre.“
„Susan, musíš sa naučiť, že nie každý chce, aby si mu pomohla. A ak aj chce, môže chvíľu trvať, kým si to uvedomí. Nesmieš na neho tak tlačiť, iba sa viac rozhádate. Nechaj to tak a skús to neskôr.“
„Skvelá rada,“ odpovedala som trpko.
„Ja som tak vstúpil do rádu. Aj keď Lupin je asi dosť iný ako ja, neverím, že ho baví počúvať poučenia od ženy, ktorá by mu mohla byť dcéra.“
„Si milý, len čo je pravda.“
„Nemôžem za to, aká je skutočnosť. Už mu to nespomínaj a tvár sa, akoby sa nič nestalo.“
„Ja nemám tvoje ovládanie.“
„Ani ja som ho nemal, musel som sa ho naučiť. Je načase, aby si to zvládla aj ty.“
Vzdychla som si.
„Keď bude boj, odreaguješ sa.“
„Áno, ale dovtedy musím stráviť ktovie koľko času s ním.“
„Nechceš si zasúbojiť?“ navrhol. Zaiskrilo sa mi v očiach.
„Chcem!“ vyletela som z kresla a s oveľa lepšou náladou ho nasledovala do kuchyne.
„Už ideme,“ zamrmlal a prikročil ku krbu.

O jedenástej sme sa (vyšťavení, po súboji sme si ešte ako sokoly išli zalietať) vrátili do hlavného stanu. Tam to už vrelo ako v úli.
„Ticho!“ zahrmel Dumbledore. Všetci hovoriaci náhle stíchli a počúvali svojho vodcu.
„Teraz sa postupne premiestnite do rôznych častí mesta. Ráno by ste už o siedmej mali byť vonku. Dávajte si na seba pozor,“ ukončil svoju reč.
Prví odchádzali Hermiona s Colinom. Po nich Weasleyovci. Celý ten čas som na Remusa nepozrela. Ale aj my sme prišli na rad. Neochotne som k nemu zdvihla hlavu. Z jeho tváre sa nedalo nič vyčítať (rovnako ako z mojej). Vyšli sme z domu Blackovcov a premiestnili sa pred hlavný hotel Margate. Vošli sme dovnútra a prešli k recepcií. Remus ma bez slova chytil okolo pásu, čo som okázalo ignorovala, len si hodila na tvár úsmev.
„Dobrý, máte voľné nejaké izby?“ spýtal sa Remus recepčnej.
„Áno,“ prikývla a pozrela sa do záznamov.
„Vyhovovala by vám mladomanželská izba?“ žiarivo sa na nás usmiala.
Mladomanželská? Jedna?
„A nemáte náhodou voľné dve izby?“ vyletelo zo mňa automaticky.
Remus mi dupol na nohu.
„Dve?“ nechápala.
„Pýtame sa iba pre istotu, onedlho totiž dorazia naši priatelia,“ rýchlo improvizoval.
„Ale áno, mám ju rezervovať?“
„Nie, to nebude treba,“ pokýval hlavou.
„A táto izba je na meno?“
Prekvapene sme sa na seba s Remusom pozreli.
Ha a teraz máme povedať skutočné mená? To určite nie...
„Sirius a Lilly Sandersnovci,“ povedal Remus prvé mená, ktoré mu napadli.
„Dobre... Číslo izby je 458 a je na siedmom poschodí,“ podala Remusovi kľúč.
„Ďakujeme,“ a rýchlo ma viedol k výťahom, pretože tušil, že každou chvíľou vybuchnem, čo sa stalo hneď, ako sa zatvorili dvere výťahu (a on ma rýchlo a múdro pustil).
„Jedna mladomanželská izba?“ vyletela som na neho nakvasene.
„Prepáš, Susan, ale musíme hrať svoju rolu. Pochybujem, že by zaľúbený párik mal dve izby,“ odfrkol si.
Ja s ním nemôžem byť teraz v jednej izbe! Veď sa zbláznim! Buď sa budem musieť ovládať, aby som do neho niečo nehodila, alebo aby som ho nezačala bozkávať!
„Ale-“ chcela som namietať, keď sa otvorili dvere výťahu.
„Siedme poschodie,“ zaznel ženský hlas.
Vyšli sme na dlhú chodbu a Remus pozeral na čísla dverí. Naša izba bola až úplne na konci. Našťastie sa skladala z dvoch miestností – obývačky a spálne.
„A do šľaka,“ poznamenala som, keď som vošla do spálne. Namiesto normálnej postele tam bola srdiečková, doslova tvaru srdca, celá odporne červená.
Do izby vošiel Remus a tiež prekvapene stuhol. Ale potom iba kývol plecami, pričom nevidel môj neveriaci pohľad. Hádam aj nechce, aby sme spali v jednej a takej posteli?
Podišiel k srdcu, odhrnul pelasť a zobral do ruky jeden vankúš. Otočil sa k odchodu. Zo srdca mi spadol niekoľko tonový kameň.
„O šiestej mi zazvoní budík,“ upozornil ma, „dovtedy by sme sa mali poriadne vyspať.“

Odporné zvonenie ma vytrhlo zo spánku. Nie práve v najlepšej nálade som zívajúc zamierila do kúpeľne. Po horúcej sprche som s uterákom omotaným okolo tela chcela prejsť do spálne, no tesne som to ubrzdila pred zrážkou so zaspatým Remusom.
„Prepáč,“ zamrmlal. Opatrne sme sa obišli. Raketovou rýchlosťou som sa obliekla a pustila sa do sušenia vlasov. Už som skoro skončila, keď z kúpene vyšiel aj Remus, taktiež iba s uterákom.
Ach jaaaj. Merlin, stoj pri mne. Ešteže sedím. On vyzerá totálne božsky... Čo to trepem zas? Rýchlo som odlepila pohľad od Remusovho tela a dúfala, že si nič nevšimol. A radšej sa aj otočila, pretože sa mi po tvári začala rozlievať červeň.


***Remus***

To bude deň. Keď sa odo mňa tak pekne odvracia... Dúfam, že Voldemort zaútočí skôr, ako zaútočí ona na mňa.
Za desať minút sme išli na raňajky a obaja sa snažili tváriť normálne. Ani jednému to nešlo. To je vždy už od rána podráždená alebo len keď som v jej blízkosti ja? Ja toho Dumbledora asi prekľajem, prečo musel dať dokopy práve nás? Uch. Vrhne na mňa ešte jeden škaredý pohľad a už jej k tomu naozaj niečo poviem.


***Susan***

Do frasa, do šľaka, do posratého elixíru, nadávala som v duchu. Stále, ak som náhodou zavadila pohľadom o Remusa, spomenula som si na to ráno. Mračila som sa o stošesť, toto ja nevydržím. Ak túto akciu prežijem, Dumbledore skončí desať stôp pod zemou. Remus vstal od stola, automaticky som na neho pozrela a zase som to videla. Nasadila som nazúrenú masku.
„Môžeš s tým už, prosím, prestať?“ vyprskol.
„S čím?“ nechápala som a pozerala sa na prázdne taniere.
„Kedykoľvek sa na mňa pozrieš, vraždíš ma pohľadom. Už mám toho naozaj dosť,“ odsekol.
A ja mám dosť tej predstavy! Bez slova som vstala a dala veľký pozor, aby som o neho nezavadila periférnym videním.
„Mali by sme už ísť na ten trh,“ ozval sa. Prikývla som. Vyšli sme z hotela. Zastavila som, spýtavo sa pozrela na Remusa a vyhodila si rannú scénu z hlavy: „Ty vieš kam ísť?“
„Už som tu bol,“ viedol nás úzkou uličkou.
Mala som sa chuť spýtať kedy, ale prekusla som to a sledovala cestu. Za krátko sme vyšli na malom námestí. Bolo tam kopec stánkov, ktoré sa prebúdzali k životu. Vďaka tomu tu aj napriek vysokej rannej hodine bolo poriadne rušno.
„Takže my máme sledovať toto námestie,“ poúčal ma.
„Fajn.“
„Maj oči na stopkách.“
„Remus, toto nie je moja prvá akcia,“ upozornila som ho.
Začali sme sa prechádzať po okraji trhoviska. Kým sa to všetko rozbehne, budeme hliadkovať tu. Aby to nebolo čudné, chytil ma za ruku. Cítila som z neho, že je ešte nahnevaný. A ja byť nemám?
Za hodinu boli všetky stánky plné a ako na povel sa na trh začali hrnúť ľudia. Všetci mali dobrú náladu, usmievali sa, kupovali a dohadovali. Nejako sa tá nálada preniesla aj na nás s Remusom. Plietli sme sa medzi obchodíkmi a kde tu niečo kúpili.
„Hm, to je vôňa,“ veselo som nasala vzduch.
„Čo by si povedal na varenú kukuricu, Remus?“
„Že máš skvelé nápady,“ uškrnul sa, „ale najprv... Pozri, tam je strelnica. Vždy som si chcel vyskúšať strieľať z muklovkej pušky.“
Podišli sme k nej.
„Máte tri strely,“ upozornil ho mukel, keď mu Remus podal peniaze.
„Okey. Tak sa na to pozrime,“ po rýchlej inštruktáži od mukla namieril do steny s cenami. Prvý zásah bol neúspešný. Druhý tesne. Tretí mu vyšiel.
„Pre teba,“ usmial sa, keď mi podal červenú ružu.
„Ďakujem,“ žmurkla som na neho.


***Remus***

„Takže teraz tá kukurica,“ pohli sme sa smerom ku “reštaurácií“, teda ďalšiemu stánku s lavicami, pričom nad tým bola natiahnutá nejaká zelená látka.
Malfoy, dofrasa, zbadal som ho kútikom oka. Ak sa na mňa pozrie, spozná ma a všetko mu dojde. Otočil som sa k Susan a bez varovania ju rýchlo začal bozkávať. Obával som sa najhoršieho – teda že mi vylepí a začne kričať, čím by okamžite upútala Malfoyovu pozornosť, no moje podozrenie bolo neopodstatnené. Prekvapil som ju, no dala mi ruky okolo krku, ešte stále držiac tú ružu. Napriek napätej situácií ma pochytilo šťastie. Vychutnával som si tie okamžiky, no po chvíli sa odtiahol a šepol: „Malfoy, ak by ma zbadal, bolo by zle.“
Zazrel som v jej očiach sklamanie?
„Samozrejme. Sadnime si,“ kývla k stolu s lavicami.
„Pozri sa, kde je,“ povedal som jej a vyložil ju na stôl, pričom ja som si sadol do lavice a mohla mi vidieť ponad hlavu.


***Susan***


Sediac na stole som sa naklonila k Remusovi: „Oprel sa o roh obchodíku s hračkami a pozerá presne sem. A Severus rovnako. Šľak aby ich-“ zmĺkla som, pretože som si uvedomila, že ako som sa nahla, Remus mi vidí rovno do výstrihu. Ale pozeral sa mi do očí a všimol si, ako sa tvárim.
„Len sa nečervenaj,“ upozornil ma, „prezradíš sa.“
Stiahol ma zo stola k sebe a opäť pobozkal. Pokojne som sa mu poddala, sediac na ňom obkročmo.
„Ešte stále sem pozerajú?“ spýtal sa. Slabo som sa nahla, aby som na nich videla.
„Malfoy sa nechutne vyškiera a Severus sa tvári, akoby všetko okolo neho bolo ružové. Skvelé, Malfoy sa konečne odvrátil a sleduje okolie.“
„A Snape?“ Remusovi mykalo kútikmi úst.
„Trikrát hádaj. Vraždí ťa pohľadom.“
„Myslel som si. Asi si myslí, že sme až prehnane presvedčiví.“
„Vždy lepšie, akoby nám Malfoy vypálil do chrbta nejakú kliatbu,“ zošuchla som sa z Remusa a konečne som si sadla normálne vedľa neho.
„Kedy zaútočia?“ nedalo mi.
„Nemám potuchy. Aj oni majú najprv asi sledovať okolie, kým začne útok.“
„Dobre... Keď začnú, ja vyradím otca, ty sa postaraj o Malfoya.“
„Priprav sa na to, že tu bude poriadny chaos. Všetko naokolo sú muklovia, keď toto uvidia...“
„Ministerstvo bude mať radosť, je mi to jasné.“
„Dáte si niečo?“ podišla k nám staršia usmievavá pani.
„Áno, dvakrát varenú kukuricu,“ objednával Remus, „a hneď zaplatím.“
Prikývla a zmizla v obchodíku. O chvíľu tu bola aj s dvoma plastovými tanierikmi, na ktorých rozvoniavala kukurica.
„Ďakujeme,“ Remus jej podal bankovku.
„Dávajte si pozor... Tí dvaja čudáci v plášťoch sa každú chvíľu pozerajú vaším smerom,“ prezradila nám a zase rýchlo odišla.
Vymenili sme si neisté pohľady.
„Ak to robí iba Snape, je len naštvaný, ak to robí aj Malfoy, je to zlé,“ poznamenal Remus.
Otočila som sa k nemu, akoby som mu chcela niečo pošepkať do ucha a sladko sa pri tom usmievala. Súčasne som zase pozrela smerom k dvom smrťožrútom.
„Je zle. Mám také neblahé tušenie, že sme Malfoya zaujali viac ako je dobré.“
„Rýchlo jedz, Susan, musíme sa im vytratiť z dohľadu. Je dosť možné, že už uvažuje, ktorých muklov zoberie na “večernú párty“.“
„Fajn, aj tak som hladná.“
Pustili sme sa do kukurice a čo najrýchlejšie ju zhltli. Potom nasledoval ďalší nevinný pohľad za nás a na moje nervy na nás Malfoy stále uprene čumel. Bleee, povraciam sa.
„Tak fajn, pomaly vstaň a ideme.“
Zdvihli sme sa a stále k nim chrbtom sme prekročili lavicu a poberali sa preč. Chytil ma za ruku a povzbudzujúcu ju stisol. Usmiala som sa na neho a zároveň za nami zahliadla postavy v plášťoch.
„Idú za nami,“ položila som si hlavu na jeho plece. Zabočili sme do ďalšej uličky a zastali na rohu. Opäť som dala Remusovi ruky okolo krku a slabo sa nadvihla na špičkách, aby som mu videla ponad plece.
„To ani nie je možné!“ zúrila som.
„Vyhliadli si nás. Tomuto hovorím šťastie,“ vzdychol si.
„Vyhliadol si nás Malfoy, neverím, že by s tým Severus súhlasil.“
„Výnimočne ani ja, keďže si so mnou.“
„Moja ženská intuícia mi hovorí, že každou chvíľou zaútočia.“
„V tomto sa Tonksová nikdy nemýlila.“
Páľte, ani ja sa nesmiem zmýliť!
Ozval sa hrozitánsky výbuch. Remus ma stiahol na zem a otočil sa k miestu výbuchu. Kde pred chvíľou tí dvaja stáli, začali horieť všetky stánky. Dym začal rýchlo špatiť oblohu.
„Nehýbte sa,“ začula som za sebou otca. Nad Remusom stál Malfoy a zviazal ho. Potom sa pozrel na mňa.
„Ja milujem trhy, všade samé krásavice. Vstaň,“ uškrnul sa. Poslúchla som a pozerala mu rovno do očí. Remus bol na zemi, takže medzi nami nič nebolo.
„Lucius, nemáme sa venovať okoliu? Ešte stále je tu príliš veľa obchodov v poriadku,“ hodnotil situáciu Severus.
A teraz rýchlo niečo vymysli! Máš voľné ruky, na rozdiel od Remusa! Bez najmenšieho váhania som päsťou zasiahla Malfoyov nos a otočila sa k Severusovi, ktorého som rýchlo hodila do jeho kolegu a vyškubla
mu prútik. Ani jeden to nečakal.
„Finito,“ namierila som na Remusa.
„Čarodejnica,“ zavrčal Malfoy a namieril na mňa prútik.
„Imperio!“
Idiot, ten je fakt naivný!
Okamžite pusti ten prútik! prikázal mi hlas v hlave. Takže divadielko pokračuje. Prútik som pustila k nohám.
„Accio!“ namieril na neho. Využila som to a rýchlo ho kopla do brucha, keďže stál takmer pri mne. Remus medzi tým znehybnil Severusa, ktorý vyrazil po svojom prútiku. Pch, a to sme sa o nich mali postarať naopak!
„Suka,“ precedil Malfoy pomedzi zuby a vyslal v rýchlom slede jednu kliatbu na mňa a druhú na Remusa. Vyčarovala som okolo nás štíť. Remus sa konečne dostal na nohy a pozrel sa Malfoyovi do tváre.
„Toto oľutuješ, vlkolak!“ Malfoy sa premiestnil preč.
„To je teda parťák a Severusa tu nechal,“ pokrútila som hlavou.
„Vráti sa, ale so skupinou smrťožrútov,“ Remus zdvihol prútik. Ja tiež. Mal pravdu. Za nás sa premiestnilo asi desať smrťožrútov.
A je to v...
Súčasne na nás vyslali smrteľné kliatby, ktorým sme sa ako zázrakom vyhli a hodili sa za drevený stánok, ktorý takmer okamžite vzbĺkol.
„To je zlé,“ zamrmlal.
„Zlé je slabé slovo.“
Ako je možné, že ešte aj teraz myslím na to, aký je milý?


***Remus***

„Musíme sa odtiaľ dostať,“ vážne som si ju premeral. Hlavne odtiaľ musím dostať TEBA.
„Ale kam?“
Tak, aby to nevideli smrťožrúti, ale ani Susan, som Snapea zbavil pút. Ak bude najhoršie, zachráni ju.
„Jednoducho sa asi premiestnime.“
Za chrbtom sa nám ozval ďalší výbuch. Smrťožrúti si boli istí, že nás už majú, takže okrem iného aj ničili všetko vo svojom okolí.
„Ju chcem živú!“ začul som Malfoya a dúfal, že to ona nepočula. Mohla by mať nejaký hlúpy nápad.
„Poďme, premiestni sa,“ prikázal som jej.
„A toto tu necháme iba tak? Tí ľudia sa im neubránia!“ protestovala.
„Je ich desať, my sme dvaja. Poriadny nepomer. Nemyslíš, piati na jedného?“
„V stave núdze odtiaľ dokážem vykĺznuť aj inak. Teraz zneškodním koľkých len dokážem!“ vybehla spoza našej pomyselnej skrýše.
„Susan!“ skríkol som zhrozene. Smrťožrúti jej útok vôbec nečakali a dvoch sa jej podarilo zasiahnuť.
„Došľaka!“ aj ja som vstal a zaútočil na smrťožrútov, aby sa nezamerali iba na ňu. Kútikom oka som zbadal, ako Snape znehybnil jedného smrťožrúta, ktorý bez prestávky pálil do jeho dcéry. Uškrnul som sa a sústredil na boj. On ju odtiaľ odstane aj proti jej vôli, všetko bude v poriadku.


***Susan***

Skoro bezhlavo som zaútočila na smrťožrútov. Remus ma rýchlo nasledoval. Už sme dostatočne zaujali ich pozornosť. Premiestnila som sa im za chrbát a zneškodnila ďalšieho. Ich počet rýchlo klesal, už tu nebola ani polovica. Dvaja na každého z nás, ale práve tí inteligentnejší. Prišla som k niekoľkým ranám, ale zneškodnila som ďalšieho. Skôr jeho nešikovnosťou sa mi podarilo zasiahnuť aj posledného a
zároveň som zbadala, ako Malfoy zasiahol Remusa rovno do hrude.
„Nie!“ skríkla som zdesene. Remus dopadol na zem. Malfoy sa odporne zasmial.
Niekto ma stiahol na zem, odsotila som ho.
„Susan, prestaň,“ šepol mi do ucha otcov hlas a vtiahol ma pod jeden stôl.
„Nechaj ma, musím mu pomôcť!“
„Musíš odtiaľ odísť, rýchlo.“
„Ani ma nenapadne, kým je vonku s Malfoyom!“
„Dobre, Susan, odpútaj Malfoyouvu pozornosť, o zvyšok sa postarám,“ prikázal mi a vytratil sa spod stola. Rýchlo som vyšla aj ja. Malfoy sa obzeral okolo.
„Ach, tak tu si,“ zasvietilo mu v očiach.
„Čakáš na svoju smrť, Malfoy? Rada ti tvoje želanie splním!“ vyslala som na neho smrtiacu kliatbu. Odrazil ju a sám zaútočil, ale inou kliatbou. Vyhla som sa jej a zahliadla otca za Malfoyovým chrbtom.
„Expeliarmus!“ vystrelila na neho ďalšie zaklínadlo.
„Ako sa len snažíš... a prečo, pre mŕtvolu?“
„Teraz za všetko zaplatíš! Vis gemma confringere petra!“ vypálila som čierny záblesk. Vyčaril strieborný štít, no čierna mágia ho bez problémov zničila a v plnej sile zasiahla Malfoya. Odletel dobrých päť metrov a s treskotom pristál v
na drevenom stole, čím ho rozlomil na dve polovice. Pozrela som sa k Remusovi. Otec sa s ním práve vtedy premiestnil preč.
Teraz muklovia. Všetko okolo mňa bolo poničené, kúdoly dymu stúpali k oblohe a jasne som videla, že aj z niekoľkých miest ďalej. Ľudia odtiaľ zutekali. Tak to bude prúšvih... Toto utajiť. Nezávidím ministerstvu. Galeón vo vrecku sa rozpáli, Dumbledore zvolával rád. Premiestnila som sa pred sídlo a vošla.
„Kde je Remus?“ spýtala som sa Molly.
„Netuším, Susan,“ zavrtela hlavou. Spolu sme vošli do kuchyne, kde už bol takmer celý rád.
„Susan!“ otec sa mi objavil za chrbtom.
„Žije?“
„Áno, ale musíš sa o neho postarať, ja sa musím vrátiť. Je hore vo svojej izbe,“ a už odišiel.
Vybehla som po schodoch do jeho izby.
Malfoy ho zasiahol zjavne zaklínadlom na lámanie kostí...
Rýchlo som mu začala dávať dokopy rebrá a potom prepichnuté pľúca. Mal z pekla šťastie, že
ho do srdca nič nezasiahlo. Dovnútra vošla Hermiona.
„Ako je na tom?“
„Zle,“ ďalej som pokračovala v práci a prechádzala prútikom ponad jeho hruď. Rýchlo sa ku mne pridala.
„Ako sú na tom ostatní?“
„Tiež zle. Ale zatiaľ všetci žijú. Kto nie je zranený, stará sa o zranených, teda úplne všetci niečo robia.“
„Postráž ho, Hermiona, hneď som späť, ale musím dôjsť pre nejaké elixíry.“
„Najlepšie bude, keď donesieš všetky, čo máš.“

2. Kapitola || 4. Kapitola

Odchod a... Články a... NekrológMalý náhrdelník s krásnym srdiečkomVlkolačie spoločenstvoFingovaná smrťChytenie a útekAko ju varujem?Dohováranie...ty na tom vôbec nič nezmeníš...MargateVyštvanie Návrat a zoznámenie s...